Mary Woollstonecraft Shelleyová - Frankenstein, čiže moderný Prometeus
Slovak edition
Vydavateľstvo: Európa, s.r.o.
Výborný preklad: Pavol Vilikovský
„Pane, vari som Ťa prosil,
aby si z hliny stvoril mňa, človeka?
Žiadal som Ťa azda,
Aby si ma oživil v tme?“
John Milton – Stratený raj
Toľko veľavravný úryvok na šiestej strane knihy, pred čítaním samotného diela.
Mary W. Shelleyová sa narodila v roku 1797 v Londýne.
Jej otec bol anglický filozof a spisovateľ William Godwin a matka, Mary Wollstonecraftová, neopomenuteľnou osobnosťou terajšieho feministického hnutia. Maryina matka však zomrela pár dní po tom, čo porodila dcérku a Mary mladšia to celý život vnímala ako temné, desivé znamenie.
Po stretnutí s Percy Besshym Shelleyom v rodinnom kníhkupectve sa doňho okamžite zamilovala. Percy bol básnik, v tej dobe však už ženatý s Harriet Westbrookovou. Percyho láska k Mary rozpad manželstva značne urýchlila. Harriet spáchala samovraždu.
Niekoľko mesiacov po jej smrti sa Percy a Mary vzali. Písal sa rok 1817.
V roku 1818 Mary priviedla na svet Frankensteina. Dielo ako také, zožalo mimoriadny úspech.
Mary sa ale v osobnom živote prestalo dariť. Jej prvorodený syn William zomrel, vo veku troch rokov na maláriu a čoskoro sa za ním pobral aj Maryin muž.
Vo svojej literárnej činnosti nezaháľala, no už nikdy sa jej (pokúšala sa tvoriť najmä historické romány) nepodarilo prekonať lesk i tieň monštra.
V roku 1851 zomiera na vysoké štádium rakoviny mozgu.
Vidím veľa spojitostí v životných udalostiach autorky knihy a samotného démona. Jej bytie pôsobí tvrdo, necitlivo s pramalou dávkou šťastia. Akoby sa neustále točila vo víre osobného zúfalstva či už rodinného, po vydaní Frankensteina, takisto literárneho. Presne, ako spomínané, spisovateľkou stvorený netvor.
A aký kontext tu vyčnieva v spojitosti Frankenstaina a Prometea? Prometeus stvoril prvého človeka z hliny zatiaľ, čo nečlovek je skonštruovan (čisto vedecky) svojím ľudským sploditelom Viktorom Frankensteinom. Ale áno, znie to moderne a stráviteľnejšie.
Prometeus podaroval ľudom oheň, Mary Shellyová im ho natruc zasiala do myslí…
Kniha začína listami Roberta Waltona svojej sestre Margaréte adresované, ako pani Savillovej. Líči tu svoj príchod do Petrohradu, neskôr nalodenie na plavidlo, s ktorým sa má ako kapitán vydať ďaleko na sever. V ďalších listoch, keď už sa so svojou posádkou nachádza v krajine zimy a ľadu, vykresľuje neobvyklé stretnutie so záhadným mužom, blúdiacim v týchto nehostinných končinách. Nie je to nik iný, ako samotný Viktor Frankenstein. Predtým však ešte netreba opomenúť, že posádka lode zbadala v diaľke obrovskú, nadľudsky rozmernú postavu, uháňajúcu aj so saňami poháňanými psami, do diaľky. Skúste popremýšľať, kto tento záhadný pán môže byť.
Stretnutie Waltona s Frankensteinom prebieha ovplyvnené, ako už opisuje svojej sestre, najmä jeho chatrným zdravotným stavom. Nedá sa mi tu poznamenať, že pri citových výlevoch Waltona jasne vidieť, že je dielko napísané ženou. Opisy Frankensteina, jeho povahy, smútku, Waltonových pohnútok pri komunikácii s ním, pôsobia až primoc zženštilo a empaticky, čo na škodu nie je, ale pozornejšiemu čitateľovi to nemôže ujsť. Podobné scény sa nachádzajú v knihe na viacerých miestach, takže už spomenuté nebudú.
Frankenstein začína svojmu „záchrancovi“ opisovať svoj dlhý príbeh.
O tom, ako odišiel od rodiny zo Ženevy študovať do ďalekého Ingolstadtu. Ozrejmuje nám, ako sa odlučuje od milovanej Alžbety, a takisto prízvukuje kamarátstvo s Henry Clervalom, životným súputníkom a najväčším priateľom.
Na univerzite vyniká medzi ostatným študentmi svojím neobvyklým nadaním a to sa aj nakoniec rozhodne potajme zužitkovať. Skrytý a zahĺbený do svojho uzavretého sveta stvorí v utajenej miestnosti monštrum. Neskôr sa mu znepáči, no oživnutá bytosť náhle zmizne. Prichádza správa z domova, že Wiliam, malý rodinný maznáčik, je mŕtvy. Frankenstein odchádza za blízkymi, a tam sa dozvedá desivú skutočnosť. Drobný chlapec je obeťou jeho zradného stvorenia.
Chcel by som podotknúť, že atmosféra knihy je pekne vybudovaná, v podstate nám Mary dookola opisuje iba zármutok, des, nervozitu, šťastím nenaplnené udalosti, no neustále je čo čítať. Naozaj kvetnatý štýl, jazykové predpoklady, povedal by som až s poetickými prvkami ma do deja nakoniec vtiahol. Opisy rôznych prostredí znejú skutočne a vierohodne, čo je však vynikajúce, aj predstaviteľne. Určite sa v texte odrážajú Maryine vtedajšie osobné či rodinné problémy, na čo som už narážal vyššie.
Frankenstein sa napokon stretáva so svojím diabolským „synom“. Ten ho žiada o životnú spoločníčku. Viktor, ale zanovito odmieta, no kvôli výrečnosti démona (sprvoti mu vysvetľuje, kde sa naučil rozprávať a ako vlastne prežíval po svojom úteku, pričom podotýka, že znenávidel ľudstvo ako také) nakoniec ustúpi. Veľkú rolu tu samozrejme zohráva strach o svoju rodinu. Privolí, odchádza do Londýna a je si vedomý, že netvor ho prenasleduje. Keď už má svoje nové dielko skoro hotové, zbadá v tme jeho diabolský úškrn. Premkne ho odpor i obavy o ďalšie udalosti a „ženu“ zničí.
Vtom okamžiku sa začína netvorova výbušná pomsta.
Nasledujú opisy jeho polien, hádzaných premyslene pod stvoriteľove nohy. Pravdaže využíva to, čo je v jeho vienku zasiate najviac. Inteligencia, zúfalá agresia i samotná nenávisť. Netreba opomenúť jeho fyzické danosti. Vraždí a zastaví sa až pri zamordovaní Frankensteinovej ženy Alžbety, s ktorou sa stihli vziať.
Frankenstein sľubuje pomstu. Jeho život stráca absolútne všetok zmysel. Začína staroveká naháňačka po celom starom kontinente, no každý si domyslí, kto tu má jednoznačne navrch.
Následne sa aj dostávame na počiatočné dejisko príbehu. V polárnych krajinách netvor uniká na saniach a Frankenstein sa stretáva s Waltonom. Stíha mu vyrozprávať svoj ohromujúci príbeh. Nakoniec, zmorený chorobou a duševnou i fyzickou vyčerpanosťou, umiera.
Waltona sa historka hlboko dotkne, stretáva sa dokonca aj s netvorom, ktorý prejaví „ľudské“ city, zronený ukazuje sebareflexiu, oplakáva mŕtve telo svojho Boha, je však už príliš neskoro. Walton ho odmieta a nepreukáže ani náznak pomyselného odpustenia. Neskôr obluda uniká do mrznúcej polárnej tmy...
Koniec mi pripadá otvorený, vo filmovom ponímaní by som sa tešil na ďalšie pokračovanie, ktoré už iste nebude.
Frankenstein a jeho divoké dieťa sa stali symbolom vedeckej SF pre mnohé pokolenia. Mary Shelleyová stvorila literárnu bytosť, mnohokrát použitú v iných dielach, nespočetnej rade filmov a divadelných predstavení. Dalo by sa povedať, že netvor by sa mohol pokojne postaviť na piedestál vedľa Draculu a iných najslávnejších hororových a literárnych bytostí.
Dielo ma zaujalo, je písané odlišným štýlom, ako sme dnes zvyknutí, kvetnato, precítene a s určitým mravným posolstvom.
Možno aj preto zatiaľ úspešne prestálo všetky predošlé generácie.
A ktohovie, či tam ďaleko v severských krajinách nie je Frankensteinove stvorenie stále smutné zatrpknuté a hlavne, neustále živé…
Hodnotenie: 80%
